close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nikdy ťa neopustím

24. února 2014 v 21:44 | Haru

Nikdy ťa neopustím



Chladný podvečer. Studený vietor udiera do okien , hrá sa s kvapkami dažďa. Nejedna živá duša si užíva sálajúce teplo krbu. V ohni tancujú iskričky a vyzerajú šťastne. Vlastne, pri pohľade na ne sa aj mne na tvári objavuje nebadaný úsmev. Ale len do chvíle, kým sa s rachotom neotvoria balkónové dvere. Vydesene pribehnem k nim a zabuchnem ich. Ako sa tak opieram o rám dverí a môj pohľad nechcene smeruje von, zbadám tieň chudulinkej postavy s dlhými vlasmi. Presne taký, ako vídavam vo filmoch. Srdce mi pulzuje v hrudi, no nahováram si, že to bol iba tieň stromu. Vraciam sa teda naspäť ku krbu. Sadnem si na gauč a popíjam ďalej svoj pohár vína snažiac sa na to zabudnúť. V tom oheň zhasol akoby to bol maličký tlejúci plamienok a ja som ostávam po tme. Psí brechot sa ozýva v mojej hlave akoby stáli rovno pred mojimi dverami. V rýchlosti som hmatala vypínač. Vietor sa stupňoval a môj tep tiež. Zúrivo som do neho búchala no nič. Nefungoval. V tom dome sa už naozaj nič nemohlo pokaziť. Zo srdcom až v hrdle som sa otočila a obzrela po izbe. Uvidela som to znova. Tieň za oknom. Zozadu mi na rameno dopadla ruka. Vykríkla som. Predýchavala som každú sekundu. Po chrbte mi prešiel mráz. Onedlho sa studený závan niesol celou izbou. Prikryla som si ústa bavlnenou vreckovkou, ktorú nosievam vo vrecku nohavíc aby som utlmila mŕtvolny pach. Pomaly som ani nedýchala, iba som čakala, čo sa bude diať ďalej. Nedialo sa nič. Zrazu, akoby všetko zmizlo. Bolo ticho, zapli sa svetlá a oheň v krbe sa rozhorel. Pozrela som na pohár s vínom a v tom mi napadlo, že som možno vypila priveľa a všetko čo sa tu dialo bola v skutočnosti len moja predstava. Odniesla som ho teda do kuchyne. Zvyšný obsah som vyliala do umývadla. Na chvíľu som sa prestala hýbať a vnímať okolitý svet. Len som tam tak stála a dívala sa na červenú škvrnu po víne, ktorá sa formovala do tvaru pripomínajúceho ľudskú tvár. Otočila som vodovodným kohútikom, zmyla som tú škvrnu a posadila sa na linku. Sedela som tam dobrú polhodinu a keď som sa chcela konečne postaviť a ísť si ľahnúť, nemohla som. Niečo ma držalo. Začala som sa mykať, ale nepomohlo mi to. Na moje zdesenie ma okolo pása držali niečie ruky. Zamrzla som. Myslela som, že sa to skončilo, ale nie. Tým všetkým, čo sa stalo minule sa len pozvala dnu. Teraz ju mám v dome a srdce mi bije ako splašené. Po tvári sa mi skotúľali slzy, zrejme od strachu. Na plece mi skĺzol prameň čiernych mastných vlasov. Ucho mi zachvátil skazený, teplý dych. Ruky sa mi z pása pomalými pohybmi presunuli ku krku a pritlačili. Zablyslo sa mi pred očami. Odvtedy som videla len čiernu tmu.
Prebrala som sa na posteli. Pozerala som pred seba a spomínala, čo sa stalo. Vybavilo sa mi všetko. Štekanie psov, slizké ruky na mojom hrdle a nakoniec tá tvár malého dievčatka. Pootočila som hlavu do strany. Porozhliadla sa po izbe. Všade bolo ticho, no keď som sa pohľadom vracala späť uvidela som ju. Sedela tam,zvierala moju vreckovku a pozerala na mňa. Niečo si mrmlala, ale nerozumela som jej. Pevne som k sebe pritisla viečka s nádejou, že znovu odíde.
Jej mrmlanie som však zrazu počula zreteľnejšie, ,,Navždy spolu, nikdy ťa neopustím..." a následný smiech ma prinútil otvoriť oči.
Bola tam, priamo predo mnou.
Dívala som sa jej do tváre...

Haru

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama